Asi 10.000 rokov pred našim letopočtom sa po prvý krát začal jesť chlieb ako zapečená kombinácia múky a vody.
Starovekí Egypťania boli podla legendy prví ľudia, ktorí začali piecť kvasnicový chlieb. Okolo roku 3.000 pred našim letopočtom začali za pridania prírodných kvasníc kvasiť zmes vody a múky. Odkedy je však pšenica plodinou s dostačujúcim obsahom na výrobu kvasnicového chleba, stala sa prvoradou zo všetkých vtedy rastúcich plodín a obilnín (ako napríklad ovos, ryža či jačmen). Dokonca aj robotníci, ktorí pracovali na stavbách pyramíd v Egypte, boli platení chlebom.
Egyptania rovnako objavili a zdokonalili pece, v ktorých bolo možné upiecť naraz niekoľko bochníkov chleba. Pre bohatých bol chlieb pečený z pšeničnej múky, pre menej bohatých z jačmeňa.
V roku 150 pred našim letopočtom sa v Ríme vytvorili prvé pekárske spoločnosti. Bohatí Rimania trvali na tom, aby mali exkluzívnejší a drahší biely chlieb. Rímske pekárne produkovali rôzne druhy chleba a v čase najväčšej biedy ho distribuovali zadarmo tým najchudobnejším.
V roku 1202 si prisvojilo Anglicko právo na reguláciu ceny chleba a na limitovanie ziskov pekární. Mnoho pekárov bolo stíhaných za predávanie takých bochníkov chleba, ktoré nezodpovedali stanoveným normám, napríklad váhe, ktorú určovalo miestne právo. Dôsledkom týchto „chlebových procesov“ v Anglicku v roku 1266 bolo povinnosťou každého pekára, aby si každý bochník chleba označil vlastnou značkou. Tak sa nemohlo stať, aby sa nenašiel výrobca chleba s nesprávnymi parametrami. Takto sa stali pekárske značky jednými z prvých obchodných značiek vôbec.
Napriek tomu, že sa kvasnicový chlieb vyrábal už za čias Egyptu, Ríma a neskôr anglických pekárov, až od roku 1800 sa prišlo na to, že kvasnice sú rastlinné organizmy. Kvasnice premienajú karbohydráty na alkohol a v procese kvasenia produkujú dioxidy.
Do roku 1850 už len v USA existovalo 2017 pekární, ktoré zamestnávali vyše 6700 pracovníkov.
Automatický krájač chleba bol vynájdený v roku 1928 a čoskoro nasledovalo vynájdenie automatického hriankovača. Dôsledkom oboch objavov bolo zvýženie spotreby toastov. Napriek tomu bol Americkým sekretariátom polnohospodárstva v roku 1943 zakázaný predaj krájaného chleba v snahe udržat nízku cenu chleba počas vojny a éry prídelov potravín.
Koncom tridsiatych rokov a začiatkom štyridsiatych rokov 20. storocia bol chlieb vybraný ako základ pre zlepšujúci diétny program v USA. Choroby ako pellagra, beriberi a anémia sa vtedy stali veľmi rozšírené. Tieto choroby súviseli najmä s nedostatkom vitamínu B a železa. Odkedy sa však chlieb stal každodenným jedlom pre väčšinu Američanov (aj pre tých najchudobnejších), boli do múky tieto látky pridávané, aby sa chorobám predchádzalo. Tento zlepšovací program sa stal hlavným faktorom eliminácie pellagry a beriberi v Spojených štátoch, rovnako ako aj redukcie anémie medzi Američanmi. V roku 1998 sa začal do všetkých zlepšených obilných jedál vrátane chleba, pridávať folic acid, dôležitá výživa v prevencii pred vážnymi defektami po narodení.
V roku 1910 vzrástla v USA spotreba bielej múky na 105 kilogramov na obyvateľa. V dalších rokoch však spotreba klesla až na najnižšiu úroveň – 56 kilogramov, no v roku 1971 opäť prudko vzrástla. V roku 1997 dosiahla spotreba bielej múky u Američanov úroveň 75 kilogramov. Na porovnanie: U Egypťanov je ročná spotreba bielej múky až 193 kilogramov.